Kapucíni a Pezinok
Výnimočný historický význam pezinského kapucínskeho kláštora je daný aj tým, že bol prvým miestom v Uhorsku, kde sa usídlili kapucíni. Ich príchod do Pezinka úzko súvisel s búrlivými spoločensko–náboženskými pomermi v Rakúsko–uhorskej monarchii v 70–tych rokoch 17. storočia.
Kapucíni boli do Pezinka uvedení 10. júna 1674. Do stavby vlastného kláštora sa pustili pomerne neskoro od svojho príchodu. Iste to ovplyvnila skutočnosť, že pôsobili v bývalom farskom kostole a boli ubytovaní vo farskej budove. Na oneskorení výstavby sa však podpísali i spoločenské udalosti, najmä napätá situácia na prelome 17. a 18. storočia, súvisiaca s poslednými šľachtickými povstaniami. Tieto búrlivé udalosti ovplyvnili i stavebnú stagnáciu mesta, takže k výstavbe vlastného komplexu pristúpili pezinskí kapucíni až po stabilizovaní spoločenských pomerov.
Stavbu kláštora a kostola kapucíni situovali na severozápadnom okraji mestského opevnenia, na pozemku, ktorý im daroval barón Hedly. Základný kameň kláštora položili v roku 1715 a základný kameň kostola v roku 1718. Výstavba za pomoci donátorov, medzi ktorými figurovali šľachtické rodiny Pállfyovcov, Koháryovcov a cisársky dvor, prebiehala niekoľko rokov a kvôli finančným ťažkostiam mala etapovitý charakter. Kostol bol dokončený v roku 1721. Podľa záznamu v kronike prvú omšu slúžili kapucíni v ešte nevysvätenom kostole v roku 1726 a v tom istom roku sa presťahovali z bývalej fary do ešte nedostavaných priestorov kláštora. V roku 2004 kapucíni oslávili 330 rokov od svojho príchodu do Pezinka. Ich pôsobenie sa nezmazateľne vpísalo do dejín mesta i celého regiónu nielen v náboženskom, ale aj v kultúrnom zmysle. Napriek duchovnej správe kostola od roku 1989 mohli kapucíni začať svoje pôsobenie v Pezinku naplno obnovovať až po odchode charity z priestorov kláštora v roku 2004. Kláštor sa však kapucínom vrátil v havarijnom stave.
Plánovaná rekonštrukcia a dostavba areálu kapucínskeho kláštora v Pezinku ponúka výnimočnú možnosť vzkriesenia jedinečného génia loci prvého kapucínskeho kláštora na území Uhorska a zároveň vybudovanie moderného formačno–vzdelávacieho centra, ktoré by mohlo aj vďaka možnostiam medzinárodnej inštitucionálnej spolupráce prekročiť regionálny význam. Jeho možnosti sú dané hlavne ľudským potenciálom provincie kapucínov v spolupráci s ostatnými františkánskymi reholami na Slovensku, intenzívnym kontaktom s obyvateľmi regiónu, osobitne s mladými, vynikajúcimi lokalitnými možnosťami a absenciou podobnej štruktúry na Slovensku.
Nemalou ambíciou obnovy a dostavby celého komplexu je stvárnenie františkánskeho ducha jednoduchej otvorenosti a radosti zo stretávania. Koncepcia obnovy a dostavby citlivo usiluje o organické prepojenie kontemplatívnych priestorov so vzdelávacími a obytnými a v neposlednom rade usiluje aj o dôstojné životné podmienky pre starých, chorých a imobilných rehoľníkov.
Kapucíni boli do Pezinka uvedení 10. júna 1674. Do stavby vlastného kláštora sa pustili pomerne neskoro od svojho príchodu. Iste to ovplyvnila skutočnosť, že pôsobili v bývalom farskom kostole a boli ubytovaní vo farskej budove. Na oneskorení výstavby sa však podpísali i spoločenské udalosti, najmä napätá situácia na prelome 17. a 18. storočia, súvisiaca s poslednými šľachtickými povstaniami. Tieto búrlivé udalosti ovplyvnili i stavebnú stagnáciu mesta, takže k výstavbe vlastného komplexu pristúpili pezinskí kapucíni až po stabilizovaní spoločenských pomerov.
Stavbu kláštora a kostola kapucíni situovali na severozápadnom okraji mestského opevnenia, na pozemku, ktorý im daroval barón Hedly. Základný kameň kláštora položili v roku 1715 a základný kameň kostola v roku 1718. Výstavba za pomoci donátorov, medzi ktorými figurovali šľachtické rodiny Pállfyovcov, Koháryovcov a cisársky dvor, prebiehala niekoľko rokov a kvôli finančným ťažkostiam mala etapovitý charakter. Kostol bol dokončený v roku 1721. Podľa záznamu v kronike prvú omšu slúžili kapucíni v ešte nevysvätenom kostole v roku 1726 a v tom istom roku sa presťahovali z bývalej fary do ešte nedostavaných priestorov kláštora. V roku 2004 kapucíni oslávili 330 rokov od svojho príchodu do Pezinka. Ich pôsobenie sa nezmazateľne vpísalo do dejín mesta i celého regiónu nielen v náboženskom, ale aj v kultúrnom zmysle. Napriek duchovnej správe kostola od roku 1989 mohli kapucíni začať svoje pôsobenie v Pezinku naplno obnovovať až po odchode charity z priestorov kláštora v roku 2004. Kláštor sa však kapucínom vrátil v havarijnom stave.
Plánovaná rekonštrukcia a dostavba areálu kapucínskeho kláštora v Pezinku ponúka výnimočnú možnosť vzkriesenia jedinečného génia loci prvého kapucínskeho kláštora na území Uhorska a zároveň vybudovanie moderného formačno–vzdelávacieho centra, ktoré by mohlo aj vďaka možnostiam medzinárodnej inštitucionálnej spolupráce prekročiť regionálny význam. Jeho možnosti sú dané hlavne ľudským potenciálom provincie kapucínov v spolupráci s ostatnými františkánskymi reholami na Slovensku, intenzívnym kontaktom s obyvateľmi regiónu, osobitne s mladými, vynikajúcimi lokalitnými možnosťami a absenciou podobnej štruktúry na Slovensku.
Nemalou ambíciou obnovy a dostavby celého komplexu je stvárnenie františkánskeho ducha jednoduchej otvorenosti a radosti zo stretávania. Koncepcia obnovy a dostavby citlivo usiluje o organické prepojenie kontemplatívnych priestorov so vzdelávacími a obytnými a v neposlednom rade usiluje aj o dôstojné životné podmienky pre starých, chorých a imobilných rehoľníkov.
